Tetovanie - provokácia, alebo umenie?
Ešte donedávna sa tetovanie v našej spoločnosti považovalo za čosi takmer “nenormálne”. Ľuďom s obrázkami na koži okolie pripisovalo zlú minulosť. Často bolo znakom pobytu vo väznici, alebo nie práve najvyzrelejšieho rozumu počas dní strávených na základnej vojenskej službe. Dnes svoje tetovanie hrdo vystavujú I umelci svetových mien. Aj v našom meste sa počas horúcich letných dní objavili na tele mladých I starších ľudí rôzne obrázky, pre ktoré si museli vytrpieť tisíce vpichov. Ako k nim prišli?
Prapôvod v Novej Guinei
História moderného tetovania má korene v minulom storočí. Prvý elektrický strojček, slúžiaci na zdobenie nahého tela, zostrojil Samuel Saily v roku 1863 a v prakticky rovnakej podobe sa používa dodnes. Tento druh zdobenia kože doniesli k nám z Novej Guiney a Japonska námorníci, ktorí sa to naučili od domorodcov. V Japonsku malo tetovanie skôr magický význam, pričom v Európe sa mimoriadne obľúbeným stalo hlavne medzi vojakmi a námorníkmi. Takmer v každej krajine má svojbytnú, či už náboženskú alebo kultovnú funkciu.
Jeho veľký “boom” odštartovali po vojne najmä motorkárske gangy, ktoré svoje obrazy a symboly začali používať ako znak príslušnosti k danej skupine I ako prejav určitého rebelstva. S nástupom rockovej hudby popularita zdobenia kože ešte viac vzrástla, pretože fanúšikovia sa chceli podobať svojim okrášleným hudobným idolom. Dnes si ľudia nechávajú zdobiť kožu z najrôznejších dôvodov, no predovšetkým to začínajú považovať za životný štýl. K tým, čo sa tetovaním zaoberajú, patrí Jozef Martiniak. Venuje sa mu už niekoľko rokov. Začal pri výkone základnej vojenskej služby. Už vtedy nastúpil s ružou, vytetovanou na ramene. To si všimli “mazáci” a požiadali ho , či by im nevedel urobiť niečo podobné. Jožo potmehúdsky zaklamal, že vie. Po prvých pokusoch zistil, že mu to celkom dobre ide a teda takto sa to vlastne všetko začalo. Keďže jeho ozdoba vznikla amatérskou ihlou, neskôr po ukončení ZVS si ju nechal opraviť strojčekom.
Odskúšané na vojakoch
“Moje predošlé aktivity sa vôbec nedali porovnávať s prácou profesionálneho tatéra,” spomína Jožo. “Práca obyčajnými ihlami na šitie pre mňa stratila zmysel a povedal som si, že alebo začnem pracovať so strojčekom, alebo sa tomu nebudem venovať vôbec. Napríklad aj preto, že pri vpichovaní ihlou je sterilita nulová. Na Slovensku sa asi pred šiestimi rokmi objavili dvaja Američania, ktorí zisťovali záujem o takúto prácu.”
Istý čas sa ponevierali po Košiciach a práve vtedy sa s nimi skontaktoval. Jeho kresličská zručnosť ich zaujala natoľko, že ho vzali ako pomocníka do Bratislavy, kde si otvorili malé ilegálne štúdio. Kreslil im námety, avšak jeho túžba po tetovaní na vlastnú päsť bola silnejšia a ich cesty sa rozišli. Po príchode domov sa nakontaktoval na niektoré zahraničné firmy, ktoré ponúkajú zariadenia do špecializovaných salónov. Prvá objednávka z Anglicka zahŕňala strojček, káble, pedál, zdroj a odľahčilo Jožovo vrecko zhruba o 20- tisíc korún. Farby si nechal poslať zo Spojených štátov, neskôr z Holandska. Holandská firma ponúkla sadu sedemnástich farieb vysokej kvality, ktoré prešli atestom nášho ministerstva zdravotníctva. Ako tatér musel absolvovať kurz hygienického minima, na ktorom sa vyučuje prvá pomoc, možnosti kožných ochorení, sterilizácia a dodržiavanie hygieny v prevádzkach, postupy dekontaminácie a pod. Namieste je aj podotknúť, že Slovensko je krajina s najprísnejšími kritériami v podobných činnostiach. Začal najskôr s prerábaním starých nekvalitných ornamentov a námetov. Postupne sa zdokonaľoval a z ilegálneho tetovania sa stalo oficiálne.
Citlivý je hlavne zadok
“Osoba, ktorá sa chce dať tetovať, nesmie mať menej ako osemnásť rokov. Používam pomerne kvalitný strojček. Cenu má privysokú- 10- tisíc, ale dobre sa s ním tvoria oblúky a iné zakrivenia. Lacnejšie mašinky nedosahujú požadovanú kvalitu a nedá sa s nimi pracovať precízne. Pred prácou je nutné dané miesto dezinfikovať, pokiaľ je ochlpené, musí sa oholiť. Potom sa námet vyhotový na špeciálnu nálepku, ktorá sa naň otlačí. Prísnou podmienkou je použitie ihly iba pre jedného klienta.
Medzi zákazníkmi prevažujú muži, avšak dievčat už v poslednej dobe pribúda. Zaujímavé je že nežné pohlavie znáša tetovanie oveľa ľahšie. Mal som tu napríklad chlapíka, ktorý upadol do mdlôb. Počiatočná bolesť prichádza po prvých vpichoch, potom už človeku koža znecitlivie a vníma iba tupé dotyky ihly. Záleží však aj od miesta. Muži často zveličujú svoje zážitky. Nie nadarmo sa hovorí, že žena znesie viac ako muž.
Nie každý vie, že medzi citlivé miesta patrí zadok. Jedno dievča sa nechalo tetovať v oblasti pupka. Mal som obavy ako to bude znášať. Ona sa iba usmiala a dodala, že keď prežila pôrod, toto bude malina. Mám skúsenosť, že ženy odvážnejšie pristupujú k bolesti, no vyberajú si menej viditeľné miesta.”
Jožo mal možnosť porovnať svoju prácu s profesionálmi v jednom viedenskom štúdiu. V zahraničí sú už roky zabehnuté a pracujú na neporovnateľne vyššej úrovni. Záleží však na samotných tetéroch, nielen na vybavení. Majú svoje techniky, ktoré sa neprezrádzajú a týmto tajomstvám sa hocikto nenaučí. Niekedy môže byť veľkým problémom napichať do kože farbu tak, aby nestratila správny odtieň. V poslednom čase narastá obľúbenosť komplikovanejších námetov a symboly vyjadrujúce ich osobnosť. Ornamenty majú neraz abstraktnú podobu a nevyjadrujú nič konkrétne. Ruže a lebky už neletia takmer nikde vo svete.
Tetovačka ako pieseň
Človek zisťuje, v čom spočíva krása zdobenia kože. Samozrejme, odporcov s predsudkami by sme stále našli, no názory sa menia z generácie na generáciu.
“Tetovanie by som prirovnal k muzike. Ak niekto zbiera platne, nezostane iba pri niekoľkých. Keď sa už človek rozhodne a nechá si kožu skrášliť ľubovoľným námetom, väčšinou ho to opantá a začne pomýšľať na ďalší. Niektorým ľuďom netreba radiť kedy prestať. Iní nepoznajú mieru a najradšej by si nechali ozdobiť celé telo. V tom prípade je dôležitá nadväznosť motívov. V podstate sú dve skupiny ľudí, ktorí sa nechávajú tetovať. Jední to robia pre efekt, druhí to berú vážnejšie. Záleží im na tom.”
Dnes už môžeme vidieť významné svetové osobnosti s rôznym tetovaním. Sú to ľudia najmä z hereckej a muzikantskej branže. Bolo by nerozumné, ba smiešne ich za to odsudzovať. Čaru tejto módnej vlny podľahla I devätnásťročná dievčina, ktorá sa rozhodla pre svojho prvého “škorpióna”. “Stále som sa chcela niečím odlíšiť od ľudí z blízkeho okolia. Nemusela ma na to prehovárať žiadna priateľka. Najviac ma inšpiroval pobyt v Anglicku, kde som videla množstvo pekných prác na koži ľudí. Rozhodla som sa pre tetovanie na menej viditeľnom mieste - slabine. V prípade potreby ho môžem odhaliť. Škorpióna považujem za nebezpečné zviera a to mi imponuje. Pred rodičmi sa to budem snažiť ukrývať tak dlho, ako sa to len bude dať.”
Keď ste sa nechali zlákať tetovaním, alebo sa už touto myšlienkou dlhšie zaoberáte, zostáva iba spraviť rozhodný krok a navštíviť niektoré oficiálne tetovacie štúdio, ktoré poskytuje záruku profesionálneho prevedenia zvoleného motívu. Ak však necítite potrebu šokovať okolie a nezobúdza sa vo vás rebel, nevadí. Žiť sa dá aj bez tetovania. Teraz už ťažko môžeme spochybňovať zdravotný stav “ozdobených”. Skôr možno hovoriť o modernom umení, ktoré v sebe ukrýva štipku provokácie.
Karol Gerba, zdroj: Košický Večer
